12.04.2019
Podporujeme deti z detských domovov
Podporili sme program BUDDY, ktorý dlhodobo pracuje s deťmi z detských domovov a pomáha im.
Rozhovor: Pomáhame deťom bez rodín k samostatnosti
Unikátny program BUDDY pomáha deťom zaradiť sa do bežného života po opustení Centra pre deti a rodiny (bývalého detského domova). Projekt od novembra 2018 podporuje aj spoločnosť CRESCO GROUP, ktorá z každého predaného bytu v bratislavskej štvrti Slnečnice venuje 50 eur na podporu detí z detských domovov. O vzniku projektu hovorí zakladateľ BUDDY Ladislav Kossár:
Ako vám osobne napadla myšlienka založiť BUDDY? Pamätáte si na tú situáciu či moment?
Tak, ako náhody neexistujú, ani táto myšlienka sa nezrodila v mojej hlave bez impulzu. Vyštudoval som v zahraničí, kde som mal dobre našliapnutú kariéru. No v roku 2004 som sa rozhodol vrátiť na Slovensko a začal som podnikať. Darilo sa mi. Kúpil som si, čo som potreboval, no cítil som, že môžem a chcem dať ešte viac. Raz ma v obchodnom centre zastavili deti z detského domova (dnes Centrum pre deti a rodiny) a za tisíc korún som si od nich kúpil koráliky. Pozvali ma medzi seba. V rozhovore s vychovávateľmi som pochopil, že to, čo deťom chýba, je zmysluplné trávenie voľného času. Spolu s mojou sestrou Luciou a pár kolegami z práce sme rozmýšľali, čo deťom ponúknuť, a rozhodli sme sa, že ako dobrovoľníci zorganizujeme letný tábor. Tento spoločný čas s deťmi bol pre nás taký pekný a zároveň silný zážitok, že sme chceli pokračovať. Vzniklo občianske združenie PRO VIDA a jeho nosný program BUDDY. V rámci neho sme pre deti pripravili rôzne aktivity na rozvoj ich zručností – semináre, kurzy a školenia. No uvedomovali sme si, že deti potrebujú mať pri sebe niekoho so stabilným zázemím a s pevnými hodnotami, kto ich podrží a pomôže objaviť ich talenty i miesto v živote. Postupne sa naša pozornosť sústredila na kvalitu vzťahov BUDDY dvojíc a podporu dobrovoľníkov.
Prečo si myslíte, že takáto forma nemateriálnej pomoci je pre deti z detských domovov potrebná? Väčšina ľudí chce pomôcť najmä vecnými či finančnými darmi...
Keď som prijal spomínané prvé pozvanie detí do ich domova v Podunajských Biskupiciach, zistil som, že je o ne po materiálnej stránke relatívne dobre postarané. Sú v bezpečí, majú kde bývať, čo jesť i dostatok oblečenia či hračiek. No chýbal im reálny kontakt s vonkajším prostredím, kde by boli samy za seba. Uvedomil som si, že potrebujú pomôcť zorientovať sa v ňom, pochopiť, ako funguje, ako sa v ňom žije a pracuje. A práve tu je nenahraditeľná úloha nezištného dobrovoľníka, ktorý sa chce s dieťaťom pustiť na túto cestu poznávania. Biologickí rodičia detí na to obvykle nemali čas alebo možnosti. Boli pohltení svojimi, často existenčnými problémami. V centrách sú zasa súčasťou kolektívu a vychovávateľ ani pri tej najväčšej snahe nemá priestor venovať sústredenú pozornosť každému dieťaťu samostatne. A to BUDDY dobrovoľník môže.
Splnil program BUDDY vaše očakávania?
Na začiatku programu bolo nadšenie pár ľudí, ktorí chceli nezištne pomáhať deťom. Až postupne sme objavovali, do akej komplexnej témy sme sa pustili. Vytvorili sme program, ktorý je komplementárnym prvkom ústavnej starostlivosti. Veľmi podporujeme, aby deti vyrastali v rodinách. Ak to však nejde a deti sú v inštitucionálnej náhradnej starostlivosti, prichádza pomoc BUDDYho. Táto práca s deťmi si vyžaduje profesionálny prístup, čas a trpezlivosť. Je to beh na dlhé trate. No veľmi príjemné prekvapenie bolo, keď sme videli prvé výsledky. To, ako zmysluplná a dôležitá je táto práca. Teší nás i to, keď vidíme, ako sa k nám pridávajú dobrovoľníci či finanční podporovatelia, pretože v tomto programe vidia zmysel a celospoločenský prínos. To, z čoho sa momentálne veľmi teším, je, že tento rok máme 26 mladých ľudí, ktorí odišli z centra (bývalý detský domov) a viac ako 90 % funguje samostatne. I keď to číslo sa možno nezdá vysoké, pre nás má veľký význam, lebo sa za ním skrýva 26 osudov, ktoré osobne poznáme, prežívali sme s nimi ich ťažkosti aj radosti a teraz sa tešíme z toho, že môžu žiť dôstojne. Veľký úspech vidíme i v tom, že takmer so všetkými deťmi máme po odchode kontakt. Nie je to samozrejmosť, keďže deti žijúce v inštitúciách po odchode nemajú záujem udržiavať kontakt. V našom programe sme po prvýkrát pred dvoma rokmi pripravili kvalitatívne vyhodnotenie dosahu, ktorého výsledky nám ukázali, že z opýtaných detí sa 96 % chce ďalej stretávať, 94 % sa má dobre alebo super so svojím dobrovoľníkom a vyše 80 % odpovedalo, že dobrovoľník im pomáha so školou, napríklad podporuje a povzbudzuje ich do života. Program má zároveň veľký prínos pre dobrovoľníkov. Dáva im nový pohľad na svet, skúsenosti a osobnostný rozvoj ako pokora, empatia a iné.
Čo ešte by ste chceli v budúcnosti pridať do BUDDY aktivít? Prečo?
Naším cieľom je, aby si dieťa bez domáceho zázemia vytvorilo dlhodobý kvalitný vzťah s dobrovoľníkom BUDDY a pripravilo sa na dôstojný, samostatný život v dospelosti. Čiže aby malo pravidelný príjem, domov a pozitívne sociálne zázemie. Aktuálne aktívne pracujeme s 12 centrami pre deti a rodinu, ktoré sú na západnom Slovensku. Našou ambíciou je kvalitatívne sa zlepšovať, posilňovať systém podpory dobrovoľníkov a postupne rásť aj do ďalších regiónov Slovenska, aby sme pomohli všetkým deťom, ktoré to potrebujú. Zároveň dostávam prvé prejavy záujmu implementácie nášho programu aj do zahraničia, no prioritou sú pre nás zatiaľ slovenské deti vyrastajúce v centrách, i keď v programe máme už aj deti v náhradných rodinách, pre ktoré je BUDDY tiež vhodný.
Ste aj vy BUDDY?
Áno, už dva roky mám i ja moje BUDDY dieťa. Prišlo to postupne. Program BUDDY sa v roku 2016 posunul z etapy skupinového stretávania sa a spoločných aktivít s deťmi do etapy, v ktorej sme sa sústredili na vznik BUDDY dvojíc. Stredobodom programu sa stalo vytváranie vzťahov a podpora dobrovoľníkov. Profesionalizácia náboru dobrovoľníkov, ich výber a vzdelávanie smerujú k tomu, aby dobrovoľníci mohli čo najefektívnejšie pomáhať deťom. Keď sa táto programová zmena zastabilizovala, stal som sa i ja BUDDYm.
Myslíte si, že slovenská spoločnosť je viac-menej otvorená takýmto projektom pomoci deťom z domova? Teda deťom, ktoré nie sú bezprostredne z ich okolia?
Z mojich skúsenosti môžem povedať, že áno. Dnes, keď si najviac ceníme svoj voľný čas a veľmi zvažujeme, s kým a ako ho prežijeme, 81 Slovákov ho aktívne trávi v programe BUDDY s deťmi bez stabilnej rodinnej opory. Aby im pomohli zlepšiť štartovaciu čiaru do ich dospelého života. Počet záujemcov stále rastie. Cítime, že je záujem pridať sa k našej pomoci deťom. Dôveru vzbudzuje najmä to, že pomáhame dlhodobo so zameraním na kvalitnú pomoc deťom. Zároveň nás veľmi teší a úprimne ďakujeme aj tým, ktorí nás podporujú finančnými darmi. Pomáhajú nám s tým, aby program BUDDY fungoval, skvalitňoval sa a rozširoval pre deti, ktoré ho potrebujú.
Je náročné získať nových BUDDY?
Záujem je veľký, no stať sa BUDDYm je komplexný proces, ktorý má v centre pozornosti krehkosť dieťaťa. Hľadáme dobrovoľníkov do konkrétnych komunít a miest. Každý záujemca prechádza dlhým, niekoľkomesačným výberovým procesom. Stane sa, že v tomto procese niekomu odporučíme, že teraz ešte nie je vhodný čas, aby sa stal BUDDYm, alebo sám zistí, že to nie je jeho cesta. Snažíme sa všetkým dobre vysvetliť zodpovednosť, ktorú BUDDY má. No zároveň naši dobrovoľníci v tom neostávajú sami. Pravidelne pre nich organizujeme školenia a naše profesionálne psychologičky ostávajú s nimi v kontakte a pomáhajú im konzultáciami, ako vo vzťahu s ich BUDDY dieťaťom napredovať.
Ako vyzerá pomoc BUDDY v realite? Mohli by ste uviesť konkrétny príbeh?
Jedným z úspešných príbehov je naša BUDDY dvojica Paľo a Rony. Rony bol nesmelý, tichý a utiahnutý chalan. BUDDY Paľo sa s ním po prvýkrát stretol na skupinovom „indiánskom“ sobotnom stretnutí. Rony sa príliš nezapájal. No asi po mesiaci sám vyhľadal Paľa a poprosil ho o radu o brzdách na bicykli. Bicykle boli totiž téma, ktorou vtedy dvanásťročný Rony žil. Postupne si s Paľom našli iné spoločné témy a začali sa baviť o záujmoch a kamarátstvach. Skamarátili sa a začali sa ich víkendové stretnutia, výlety a dobrodružstvá. Rony sa postupne stal súčasťou Paľovej partie. Vďaka spoločne strávenému času v ňom Paľo objavil záujem o svet techniky. Videl, že Rony rozumie elektronike, počítačom, no zaujímala ho i hudba a autá. Pred skončením základnej školy sa mal Rony rozhodnúť, čo ďalej. Po krátkej analýze medzi dvoma preferovanými možnosťami si vybral cestu automechanika. Prijali ho a začal študovať. Výrazne sa zlepšil jeho záujem o školu i vďaka cieľom, ktoré si s Paľom spoločne zadefinovali. Rony si sám vybavil prax v prémiovom autoservise. Z kedysi utiahnutého samotára je dnes nadaný dospelý chalan so širokým rozhľadom. Je cieľavedomý a má jasnú predstavu o svojej budúcnosti. Teraz má Rony takmer 19 rokov, po odchode z bývalého detského domova sa zamestnal ako vodič a postavil sa na vlastné nohy. Zmena, ku ktorej výrazne Paľo prispel, bola i pre neho samého obohatením. Vytvoril si nerozlučné puto s úžasným človekom, ktorého vpustil do svojho života. Zistil, ako nezištnosť môže byť vzájomná. Dáš a dostaneš. Je to také jednoduché, a pritom prináša tak veľa.
Ak sa niekto chce stať BUDDYm, koľko času si musí na dieťa vyčleniť?
Týždenne je potrebné vyčleniť si niekoľko hodín. Dobrovoľník si svoj voľný čas potrebuje vyhradiť jednak na školenia, ktoré mu program BUDDY zabezpečuje, stretnutia s programovými koordinátormi a, samozrejme, na stretnutia s dieťaťom. Prvé dva roky chceme, aby stretnutia boli aspoň raz týždenne. Dobrovoľník sa dohodne s dieťaťom a vychovávateľom na dni a čase, keď ho dobrovoľník vyzdvihne a zároveň odprevadí do centra. V rámci programu vytvárame priestor i na rozličné skupinové aktivity, aby sa dobrovoľníci a deti mohli spoločne stretnúť aj viacerí a spoznať sa navzájom. BUDDY je komunita a záleží nám na tom, aby sa toto spoločenstvo detí, dobrovoľníkov, podporovateľov i BUDDY interný tím navzájom poznali. Ak by som to mal odhadnúť, tak je to v priemere 2 – 3 dni mesačne.
Existujú podobné koncepty aj v zahraniční? Inšpiroval vás niektorý z nich?
BUDDY program sme vytvorili špecificky pre potreby slovenských detí, ktoré nevyrastajú v rodinnom prostredí. Naším prvotným cieľom bolo teda pochopiť ich a ich potreby. Už v roku 2006 sme tušili, čo deťom najviac chýba, a tak sme sa pustili do hľadania toho najlepšieho spôsobu, ako im to v slovenskom systéme inštitucionálnej starostlivosti o deti nahradiť. Teda najskôr sme sa ani nepozerali po tom, čo v zahraničí existuje. Až keď sme hľadali odpoveď na otázku spôsobu intervencie a udržateľnosti programu, našli sme ho v princípoch mentoringu. Vtedy sme sa začali pozerať, čo podobné vo svete existuje. Natrafili sme na americký program Big Brothers Big Sisters (BBBS) a iné mentoringové spôsoby. V nich sa nám potvrdilo, že dlhodobý vzťah dieťaťa so zrelým dospelým človekom, ktorý je správne vybraný, podporovaný, a zároveň rozvoj zručnosti detí je tá správna cesta pomoci. Našou praktickou skúsenosťou sme sa dopracovali k podobnému zisteniu.
Viac informácií o projekte nájdete na tvojbuddy.sk.